Vývoj moderného notopisu

Dnešný moderný notopis vznikol predovšetkým z tzv. menzurálnej notácie. Základom dnešného notového písma je označenie stúpajúceho radu siedmich tzv. pôvodných tónov prevzatými z abecedy: C D E F G A H Každý ôsmy tón (rozpätie oktávy) sa javí ako opakovanie tónu prvého, ale vo vyššej polohe – pozícii. Môžeme si to predstaviť aj tak, že […]

Dnešný moderný notopis vznikol predovšetkým z tzv. menzurálnej notácie. Základom dnešného notového písma je označenie stúpajúceho radu siedmich tzv. pôvodných tónov prevzatými z abecedy:

C D E F G A H

Každý ôsmy tón (rozpätie oktávy) sa javí ako opakovanie tónu prvého, ale vo vyššej polohe – pozícii. Môžeme si to predstaviť aj tak, že tóny: C – D – E – F – G – A – H, sú schody z jedného poschodia a pokračujúce vyššie tóny: c – d – e – f – g – a – h, sú „schodmi“ na poschodie ďalšie.

Tóny C1 – D1 – E1 – F1 – G1 – A1 – H1, sú tým „notovým schodišťom“ o poschodie nižšie atď. Od základného (prvého) tónu po ôsmy tvoria pôvodné tóny tzv. oktávu (z poschodia na poschodie):

C D E F G A H / c

Pôvodne bolo začiatkom každej oktávy A, neskôr F a G. V 16. storočí sa objavuje známy a dodnes pretrvávajúci systém, podľa ktorého je základným tónom jednotlivých oktáv tón C. Takto sa vyvinul základný diatonický rad, ktorý dnes vyzerá nasledovne:

C D E F G A B (H)

Tým sa, až na malú výnimku (značenia B – H), dospelo k pomenovaniu tónov, ktoré sa používajú dnes. Kým sa podľa nemeckej terminológie používa na označenie siedmeho tónu diatonickej rady písmeno H, Angličania a Američania používajú písmeno B. Táto nejednotnosť v značení B – H vyžaduje stručné vysvetlenie.

Odvodenie a problematiku tónov B – H dobre zvládneme, ak poznáme intervaly. Keď porovnávame intervalové vzdialenosti v diatonickej rade, zistíme, že okrem iných sa nachádza medzi tónmi tiež interval veľkosti troch celých tónov – medzi tónmi F – H. Tento interval sa nazýva tritonus. Vzdialenosť F – H je v diatonickom rade jediná a pre svoju disonantnosť (neľúbozvučnosť) bola v stredoveku nazývaná „diablom v hudbe“ (tzv. tritonus diabolicus). Vtedajší hudobníci v snahe vyhnúť sa mu ho proste vynechávali alebo ho podľa potreby nahradzovali pomocným nižším poltónom. Novému, chromaticky o poltón zníženému tónu nebol pridelený názov. Preto vtedy B predstavovalo vlastne tóny dva. Ďalším vývojom bol pre diatonické „B“ určený hranatý tvar (h), tzv. B-quadratum (štvorhranné „B“). O pol tónu nižšiemu (chromatickému) „B“ sa prisúdilo značenie oblé b (b). Diatonický rad v tej dobe vyzeral v rôznych oktávach nasledovne:

… A1 H1 C D E F G A H c d e f g a h …

Nakoniec sa z B-quadtatum vyvinulo H (ako označenie diatonického – vyššieho tónu na siedmom stupni diatoniky). Oblé b sa ustálilo ako označenie chromaticky nižšieho tónu na tomto stupni.

V súčasnej dobe je niekedy problém, ktorá literatúra aké označenie používa. V nemeckej notácii sa namiesto krížika (♯ – zvyšovacie znamienko o poltón) používalo písmeno h. V spojení s notou „B“ označovalo, že ide o B-quadratum, naše súčasné H – h. Postupne písmeno „h“ (pôvodne B-quadratum) úplne zatlačilo označovanie „B“. To znamená, že diatonický (pôvodný – vyšší) tón v stupnici (diatonickej rade) sa označoval už len ako „H – h“. Pre chromatický nižší poltón sa ponechalo označenie B – b. U nás sa zavedené „H – h“ pre označenie VII. stupňa (tónu) diatonickej rady zachovalo dodnes. Pre poltónovo znížený VII. stupeň zostalo „B – b“. Rovnako je tomu aj v Českej Republike, Nemecku, Poľsku. Dnes má u nás a v týchto krajinách označenie siedmich (základných) diatonických tónov tento tvar:

C D E F G A H

Angličania, Američania, Holanďania, atď., boli pri pomenovaní siedmeho diatonického tónu logickejší a dali prednosť písmenu „B“ alebo „b“.
Poznámka: vychádzali z logického sledu – použitia prvých siedmich písmen abecedy A – B – C – D – E – F – G. Základný diatonický rad u nich vyzerá nasledovne:

C D E F G A B

Opísaná odlišnosť zaužívaného značenia a prístupu je dnes príčinou nezrovnalostí pri štúdiu notových zápisov zo zahraničia. Zapamätajme si preto tieto rozdiely!

U nás sa značí poltónová postupnosť A – B – H – c  (a – b – h – c1) pričom od základného tónu „C“ je „A“ sexta – VI. stupeň, „B“ malá septima – VII. (chromaticky, nižší) stupeň, „H“ veľká septima – VII. (diatonický, vyšší) stupeň a „c“ oktáva – VIII. stupeň. Pre značenie rovnakého sledu sa tiež používa označenie „A – HES – H – C“, pričom zvukovo HES = B.

Angličania a krajiny používajúce ich notačný princíp nepoznajú označenie H. Majú len B a pri označení vyššie zmieneného sledu tónov píšu A – Bb – B – C alebo A – Bb – B – B♯, pričom zvukovo B♯ = C.

My budeme používať pravidlá zaužívané u nás, resp. pravidlá nemeckej notácie, to znamená s použitím označení B ako malej (chromatickej) septimy – VII. stupňa a H ako veľkej (diatonickej) septimy.

Posúvky

S vyššie uvedeným opisom vzniku chromaticky zníženého tónu H – B súvisí aj problematika znižovania a zvyšovania ostatných tónov diatonického radu (DR). S vývojom hudby notácia postupne riešila aj túto otázku. V začiatkoch sa zápis týkal len písmena B-b-h, ale neskôr sa poltónové vzdialenosti zavádzali aj tam, kde sa už spomínaný „tritonus diabolicus“ nenachádzal. Proces týchto zmien prebiehal z melodických dôvodov. Pôvodný diatonický rad (v rozsahu oktávy) bol rozdelený na 12 poltónových vzdialeností a vytvoril sa tak chromatický rad:

Písmeno b sa používalo ako znižovacie znamienko – posúvka. V dôsledku rýchleho písania nôt v 13. storočí dostalo B-quadratum dva tvary: (neskôr odrážka) a ♯ (krížik). Obidva tvary mali najskôr rovnaký význam a platili ako zvyšovacie znamienko (posúvka) o poltón. V 17. storočí týmito zmenami dochádza k nástupu „chromatiky“ a tak vzniká poltónový rad – resp. tónová sústava. Pôvodné diatonické zoskupenie je často chromaticky pozmeňované. Zhruba v tomto období došlo k významovému odlíšeniu znaku ♯ na odrážku a krížik. V dnešnej dobe používame k pozmeňovaniu výšky tónov tieto posúvky:

Krížik (♯) je posúvka, ktorá zvyšuje jeden alebo viac tónov o poltón. Takto vzniknutý tón alebo tóny dostávajú koncovku „is“. Napríklad: cis, dis, eis, fis, gis, ais=b, his=c.

Béčko (♭) je posúvka, ktorou sa pôvodné diatonické tóny znižujú o poltón. Takto vzniknuté tóny používajú koncovku „es“. Napríklad: ces=h, des=cis, fes=e, ges=fis, hes=b. Výnimku tvoria poltónovo znížené tóny „e“ a „a“ u ktorých pridávame k základu len „s“ – „e“ – poltón = „es“. Tiež a – poltón = „as“.

Dvojitý (španielsky) krížik (x) slúži na dvojité zvýšenie pôvodného tónu alebo tónov. Ide teda o zvýšenie o jeden celý tón (dva poltóny) naraz! Pre označenie takto zvýšených tónov sa zaužívalo označenie koncovkou “isis”. Napríklad: cisis=d, disis=e, eisis=fis, fisis=g, gisis=a, aisis=h, hisis=cis. Takéto označenia sa v praxi vyskytujú oveľa menej a sú nepraktické. V praxi sa využíva ich “enharmonická zámena”. Enharmonické tóny sú tóny, ktoré rovnako znejú, ale rôzne sa do notovej osnovy zapisujú! Napríklad, cis – des, dis – es, hes – c, atď. Zvyšovacia hodnota španielskeho krížika je dvojnásobná ako v prípade krížika normálneho.

Dvojité ♭ (♭♭) má opačný účinok ako španielsky krížik a znižuje tón alebo tóny o dva poltóny (o jeden celý tón). Pri pomenovaní novo vzniknutých tónov používame koncovku „eses“ s výnimkou tónov „e“ a „a“, kde použijeme „eses“ a „asas“. Opisne: tón „e“ mínus dva poltóny = eses = d; tón „a“ mínus dva poltóny = asas = g. Tóny „eses – d“, „asas – g“ sú enharmonické tóny!

Odrážka ruší platnosť predchádzajúcej jednoduchej posúvky (♯, ♭). Po použití odrážky sa názvoslovie mení do pôvodného tvaru a koncovky „is“ alebo „es“ sa rušia.

Čítajte noty s použitím posúviek

Všetky posúvky sa píšu pred noty, ktoré sa majú pozmeniť (znížiť alebo zvýšiť). Píšu sa mierne naklonené k note, ku ktorej prináležia. V prehľadnej tabuľke vidíme použitie posúviek v diatonickom rade:

V zahraničí a zahraničnej literatúre sa môžeme stretnúť s týmto pomenovaním:

Solmizačné slabiky

V niektorých krajinách sa dodnes používa pomenovanie tónov tzv. solmizačnými slabikami. O ich zavedenie sa zaslúžil mních Guido z Arezza, ktorý praktikoval vyučovaciu metódu, podľa ktorej vštepoval svojim žiakom do pamäti jednotlivé tónové odstupy v diatonickom rade. Metóda spočívala v neustálom opakovaní a zdôrazňovaní počiatočných slabík veršov hymny, ktoré označovali vždy (DR) za jeden stupeň diatonickej rady. Verše sa stále predspevovali a v priebehu doby sa dospelo až k tomu, že sa tieto slabiky začali používať pre pomenovanie základných tónov diatonickeho radu. S problémom súvisiacim s „tritonus diabolicus“ sa neskôr prešlo na používanie šiestich slabík. Tento rad sa nazýval hexachord.

ut * re * mi * fa * sol * la

Vynechanie siedmej slabiky (hexachodrické poňatie) nezodpovedalo rozsahu spevom cirkevných stupníc, ktoré boli spravidla väčšie. Najskôr sa zamenila slabika ut (ako nespevná) za slabiku „do“. V 16. storočí bol opätovne zavedený siedmy stupeň a solmizačná slabika si. Tým bol hexachord doplnený na sedemtónový rad (septachord), ktorý vyjadroval solmizačnými slabikami základný diatonický rad:

Jednotlivé tóny diatonickeho radu v rôznych výškových odstupoch (hovoríme oktávach) tvoria dnes tónovú sústavu. Oktávový „výsek“ (diatonický rad v každej výške) z tónovej sústavy tvorí relatívne samostatnú jednotku. Rozdelenie tónov do oktáv na samostatné úseky bolo zavedené kvôli prehľadnosti. Oktávové delenie vytvára pevnú kostru tónovej sústavy. Ktorýkoľvek tón jednej oktávy je totožný s jeho výškovými variantmi v ostatných oktávach, ide o násobky kmitočtov týchto tónov.